Slnko vstupuje v roku 2020 do Kozorožca 21. decembra dve minúty a čosi po jedenástej predobedom SEČ (stredoeurópskeho času, ktorý médiá a niektorí (ne)znalci nazývajú zimným), začína astronomická i astrologická zima. Deň trvá v našich zemepisných šírkach osem hodín a pár minút, je najkratší zo všetkých v roku. Už v nasledujúcich dvadsiatich štyroch hodinách sa bude o pár sekúnd predlžovať, aby v lete počas letného slnovratu bolo Slnko nad obzorom celých šestnásť hodín.
Naši predkovia od nepamäti pozorovali vesmírne divadlo zimného slnovratu so strachom i dôverou. Bázeň ich premáhala, keď si pomysleli, že by klesanie božského darcu svetla malo pokračovať i naďalej, takže jeho životodarný oheň by mohol úplne vyhasnúť. Znamenalo by to istý zánik prírody i človeka v nej. Dôvera v návrat nového svetla bola však silnejšia než úzkostné obavy, a keď deň po dni dĺžka slnečného svitu rástla a slnečný kotúč vystupoval vyššie a vyššie nad obzor, potvrdili si, že je všetko v poriadku a rytmus žitia pokračuje v novom cykle. Narodil sa nový boh, každým dňom silnejúci. Čas Kračúnu končil, aby Dažbog – Svarožic mohol mocnieť a obdarovávať nás svojou ohnivou mocou.
Každým rokom sa tieto „vesmírne udalosti“ dejú v čase Vianoc. Sám názov v našom kultúrnom prostredí ale nemá veľmi dlhé trvanie, pričom je odvodený z nemeckého Weihnachten. Oslava Vianoc, tak ako ju poznáme dnes, pretrváva len niekoľko posledných storočí. Podľa starých poznatkov našich predkov je čas Kračúnu – najkratších dní roka a vykročenia do nového – spätý s otváraním zásvetia, kedy odtiaľ môžu vychádzať duše tých, čo nás už boli opustili, a ovplyvňovať rôznym, pozitívnym i negatívnym spôsobom naše životy. Preto sa počas týchto sviatkov vykonávali rôzne ochranné magické úkony. Kračún (iné názvy: kračun, kračuň, koleda, koľada, hody) bol slovanský sviatok zimného slnovratu. S príchodom a upevňovaním kresťanstva bol tento sviatok nahradený Vianocami. Všetky uvedené názvy znamenali u Slovanov pôvodne (a u niektorých Slovanov dodnes znamenajú) aj samotný zimný slnovrat, u niektorých Slovanov dnes znamenajú Vianoce.
K najstarším zmienkam o slovanských oslavách zimného slnovratu nájdeme v texte v Sinajskom euchológiu (10. stor.) s podobou колѩда. V texte sa kritizujú tí, čo 1. januára chodia oslavovať koledu, ako to prv robili pohania. S latinsky hovoriacim svetom boli totiž naši slovienski/slovänský predkovia v čulých nielen obchodných kontaktoch a v latinčine nájdeme slovo calendarium, lat. kalendarium s významom dlžnícka kniha, pričom sa dlhy splácali vždy k prvému dňu mesiaca. Vtedy kňazi zvolávali ľud – latinské calare znamená zvolávať, vyvolávať – svoje posvätné formuly. V dôkladných kalendároch boli zaznamenané aj rôzne sviatky, tržné dni, dni vhodné na úradnícke úkony, atď, etc.
Naši predkovia si ale vytvárali vlastné obrady, odmietajúc tieto staré pohanské. A slovo calenda – kalenda sa začalo v tvare koleda používať ako pomenovanie rituálových popevkov spojených s oslavami nového svetla, a v podobe Koľada s veľkým začiatočným písmenom ako meno boha. Zimný slnovrat je najmä oslavou slnka a boha s ním spojeného. Ďalším aspektom tohto sviatku je fakt, že počas zimného slnovratu sa hranica medzi našim svetom a svetom mŕtvych považovala za otvorenú (dobré aj zlé duše mŕtvych sa teda v tomto čase voľne pohybujú po svete). Z toho vyplývalo po prvé, že si Slovania v tomto období roka uctievali predkov. Toto uctenie malo veľa podôb, napríklad Slovania zvykli pri štedrovečernej večeri prestierať aj skonaným členom rodiny. Po druhé sa Slovania v tomto období roka museli chrániť pred zlými duchmi, vlkolakmi, vílami, čertami a podobne, a to napr. nosením masiek, používaním cesnaku alebo veselými oslavami. Starí Slovania dokonca nechávali pred odchodom z domu na stole jedlo pre prípad, že by prišiel niekto cudzí – aby sa mohol najesť. Tento zvyk zostal živý, preto sa na Vianoce prestiera o jeden tanier navyše. Áno, je to pre prípadného pocestného.
Nie o tom som však chcel písať, lebo pôvod vianočných osláv nájde pozorný „detektív“ tradícií v mnohých zdrojoch a o rituáloch boli popísané takisto desiatky, stovky textov. Mňa skôr zaujímalo žriedlo zvyklostí spätých s Luciou, a prečo sa dni okolo osláv tohto krásneho mena (jeho nositeľkou je i moja dcéra, ktorá sa stala prvotným svetielkom pre našu rodinu) nazývajú stridžími. Pôvod mena vychádza z latinského slova lux, lucis, čo znamená svetlo, lesk, ligot, deň, oko, oči, hviezda i okrasa. Dnes by sme ho najobvyklejšie mohli použiť v podobe Svetlana. Aj kresťanský príbeh o svätej Lucii je spojený s očami svätice, do ktorých sa „zamiloval“ istý nápadník, no ona oň z dôvodu, že chce žiť život zasvätený Spasiteľovi, neprejavovala záujem. V magickom úkone zbavenia sa svojej okrasy si oči vylúpla a poslala mu ich na miske. Zomrela mučeníckou smrťou – kat jej prebodol hrdlo. Námetom príbehu sa nechali inšpirovať mnohí neskorší výtvarní umelci. Je to príbeh smutno symbolický. Ale so strigami a temnými bytosťami, pred ktorými sa treba chrániť kúzlami, nemá nič spoločné. No spája sa s osobnou stratou svetla svetského kvôli hľadaniu svetla duchovného.
Pri pohľade do histórie z viacerých hľadísk – pre mňa ako astrológa, používajúceho dátum narodenia ako nástroj na „postavenie“ horoskopu – z toho vyplynula jedna zaujímavú vec. V istom momente kultúrnych dejín došlo k výraznému posunu v datovaní i dĺžke roka. Do roku 1582 bol v kresťanskom svete používaný juliánsky kalendár, zostavený v časoch vlády Gaia Julia Caesara. Dĺžka slnečného a kalendárového roka však v ňom nebola zhodná. To v prvých storočiach nášho veku ani tak nevadilo, no neskôr, pri presnom stanovovaní termínu Veľkej noci (pohyblivý sviatok) už áno. V šestnástom storočí už bol rozdiel medzi kalendárnym a slnečným rokom celých desať dní. A čas zimného slnovratu sa presunul, takže namiesto 22. decembra nastával v momente, kedy slávila svoj sviatok spomínaná svätica – Lucia. Samozrejme, aj ochrana proti prípadnému vpádu temných síl, ako sme to spomínali, bola viazaná na dni okolo trinásteho decembra. Pápež Gregor XIII. dal urobiť zmeny v dovtedy platnom kalendári, podieľal sa na vytvorení prestupných rokov a skrátil rok 1582 o desať „prebytočných“ dní. Po štvrtom októbri spomínaného roka nasledoval pätnásty – a nový kalendár bol pomenovaný podľa neho ako gregoriánsky. Používame ho dodnes.
V historickom i spoločenskom povedomí však ostáva väzba na najkratšie a najtemnejšie dni roka na čas okolo Lucie a „stridžie dni“ sa roztiahli čas od Lucie po Štedrý večer. Lucia však prináša aj nádej príchodu svetla. Ako najčastejší ochranný magický prostriedok proti zlým silám sa v tomto období dodnes využíva cesnak a poznávacím prostriedkom stríg Luciin stolček, dorábaný postupne v spomenutých dňoch. Možno by bolo dobré upozorniť, že názov dní „stridžie“ vychádza z latinského strix, strigis, čo znamená sova, výr i upír. A pre uvedomenie si vnútorných súvislostí s časom najkratších dní v roku považujem za potrebné spomenúť i ďalšie latinské slovo – strigo – s významom zastaviť sa, odpočinúť si, vydýchnuť si, slabnúť, chradnúť.
S istou podobou „Lucky“, ktorá na tradíciami preplnenom vidieku chodievala s cesnakovým vencom na hlave a vyháňala husacím krídlom bosorky z kútov obydlí, sme sa mohli stretnúť i v slovenskej filmovej tvorbe. Našiel som ju v Jakubiskovej Tisícročnej včele v podobe dievčatka vo voľnom bielom úbore (nočnej košeli), nesúcom na lopatke pred sebou svetlo ohníka. Po jej vstupe na scénu sa dej príbehu menil, výrazne posúval vpred. Staré sa končilo, aby mohli nastúpiť nové udalosti.
Obdobie pred Vianocami je spojené už stáročia takisto s tradíciou trhov, na ktorých trhovníci – predavači i kupujúci – obchodovali pôvodne s komoditami, pomáhajúcimi prežiť „úklady“ zimy. Až neskôr sa začali objavovať rôzne suveníry s náboženskou, duchovnou tematikou, voskové predmety, medovníky. Ak si chceme užiť atmosféru trhov aj dnes, netreba cestovať do Viedne či Budapešti. Stačí zájsť na rínok každej väčšej obce, mesta, na trhoviská, aby sme nasiakli duchom kombinácie dávnych vekov so súčasnosťou. Okrem nakupovania sa na takýchto podujatiach aj vo veľkom hoduje, pričom slovo hod je zrejme odvodené od slovanského slova hod – god, čo znamená rok. Hodmi sa teda pripomína významný výročný sviatok, lebo je naň v-hod-ný čas. Starobylé slovo godъ etymologicky odvodzujeme od indoeurópskeho základu ghedh-, ghodh-, čo znamená objať, zovrieť, držať (pevne pohromade), spájať, byť pevne spojený. Teda hod-mi sa udržiava pevná sú-drž-nosť nielen časov, ale i ľudí v nich. Hod-ia sa na to, aby sme ich prežívali v po-hod-e a v po-hod-lí spoj-enia s tými, s ktorými sa dokážeme vyhýbať roznym ne-hod-ám.
Len pre zaujímavosť, skôr spomínané Svetlany oslavujeme 15.marca, len pár dní pred jarnou rovnodennosťou, časom, kedy dochádza k vyrovnaniu dĺžky dňa a noci, pričom sa v tomto čase objavujú v našom kalendári aj také mená, ako je 19.marca Jozef, ktorého význam je v preklade z hebrejčiny „Boh pridá, rozhojní“, 20.marca Víťazoslav, 21.marca Blahoslav a 22.marca Beňadik, meno latinského pôvodu, znamenajúce „požehnaný, velebený, blahorečený“. Isto nejde o zhodu náhod.
O niektorých ďalších menách a významných dátumoch v rôznych súvislostiach zase niekedy nabudúce.
