V slovenskom parlamente sa pravidelne lamentuje, alebo sa v ňom nájde vždy pár lamentujúcich poslancov. Niektorí bedákajú nad útrapami chudoby nášho obyvateľstva, iných k horekovaniu dovádza zvyšovanie cien potravín, ďalší sa bolestia nad čoraz viac poškodeným životným prostredím či nad osudom bylinožravých medveďov a sysľov. No, každý nájde svoju tému na dôkladný nárek (ale málokto ponúkne konštruktívne riešenia).
Pritom názov parlament vôbec nie je odvodený od týchto, často planých, lamentácií. V našom jazykovom povedomí sa udomácnil v podobe zákonodarného zboru, pričom predtým prešiel zložitejšou genézou. Prebrali sme ho z francúzštiny, kde bolo jeho koreňom slovo parler – hovoriť, a to malo starší pôvod v neskorolatinskom parabolare s významom hovoriť v podobenstvách. Až oveľa neskôr, na francúzskom a anglickom kráľovskom dvore získalo dnešný charakter – rozprávať a rozhodovať o dôležitých veciach v zhromaždení zákonodarcov.
Zdá sa mi však, že sa, a v našom parlamente je to pomerne výrazné, opätovne vrátilo do komunikácie s pôvodný významom – hovory v parabolách. Samozrejme, spomenutý výraz tu nemá nič spoločného s krivkou, ktorú poznáme ako grafické zobrazenie kužeľosečky špecifických vlastností. Ide nám o literárnu parabolu, s ktorou je dobré sa aspoň trochu zoznámiť. Pomenovanie má grécky pôvod – παραβολη, parabole – s viacvrstvovým významom. Najjednoduchšie by sa dalo preložiť ako symbol, (pred)obraz. Ďalšími prekladmi sú názorný príklad, prirovnanie, podobenstvo, ale aj príslovie či porekadlo. Podľa použitého kontextu ho môžeme použiť aj ako odbočenie, alebo tiež risk, nebezpečenstvo. Tak sa dostávame bližšie k významom vo vzťahu k práci parlamentu, lebo o osobách s označením parabolos hovoríme, že sú veľmi odvážne, riskujúce a nerozvážne a to, čo činia, podstupujú s nebezpečenstvom, alebo sú to úkony nebezpečné (im a často aj celej spoločnosti).
Prvá časť slova para– sa prekladá ako: podľa, povedľa, mimo, pri, na oboch stranách, podobný, odchylný, rozporný, cez, proti. V lekárskej terminológii sa často používa vo význame nenormálny. Druhá časť slova bolos znamená hod, hodená/rozostretá sieť, lov a úlovok v sieti.
Parabola je prirovnanie vo forme krátkeho epického útvaru, podobenstvo (bájka), neraz s mravným ponaučením na konci, pričom sa najčastejšie objavuje v náboženskej literatúre.
Zhrnúc všetko doteraz spomenuté začneme nakoniec pochybovať o tom, čo je vlastne náplňou práce parlamentu (a prenesene aj aktivitami parlamentárov v dnešných vojenských konfliktoch – viď napríklad minské dohody!) Nie je to náhodou rozprávanie bájok, podobenstiev, ktorým nakoniec nemusia rozumieť ani tí, čo ich vyslovujú? Pritom chcú do rozhodených sietí neprávd uchytiť úlovok v podobe „oddaného“ voliča, prívrženca takzvanej pravice, či takzvanej ľavice. Lebo čím iným, ako bájkami môžu kŕmiť prostoduchého politického nevzdelanca, ktorý namiesto, aby ich kontroloval, začne sa s nimi stotožňovať, ba sa dokonca do nich dokáže „zamilovať“, neskonale ich obdivovať. A to je už vskutku nebezpečné. Lebo sluhovia – a oni nemajú inú funkciu, len slúžiť – sa môžu vo svojej sebaistote a samoľúbosti postaviť na piedestál vládcov. Potom ich už nemožno ako poslancov poslať, kam patria, a ani prisluhovačov, ktorí ich mocensky ochraňujú v podobe predstaviteľov politických strán, prípadne ministrov. Veď i slovo minister neznamená nič iné, len malý slúžiaci (minister, lat. – sluha, pomocník, prisluhovač, podporovateľ, sprostredkovateľ; podobný význam prisluhovača má aj výraz miništrant; minor, minus, lat. – menší).
V súvislosti s napísaným mi prišla na um stará múdrosť predkov: „Oheň je dobrý sluha, ale zlý pán!“
Nuž, tak je to i s poslaneckým zborom, aj s ministrami vo vláde.
Ktovie, či bolo pôvodne, v čase, kedy sa parlamenty tvorili, myslené ich fungovanie v podobe, ako to vidíme dnes. Či od počiatku nemali len funkciu obrazným – parabolickým – spôsobom ukazovať na možnosti riadenia spoločnosti, na čo boli pripravení len tí, ktorí mali schopnosť vypovedaným obrazom porozumieť. Dnes, kedy trpia ľudia funkčnou negramotnosťou, by zrejme nielen nerozumeli takto vypovedaným symbolom, predobrazom, ale by nechápali nič, čo sa im v symbolickej podobe predkladá.
(Verím, že tí, čo sa dočítali do týchto riadkov, nepatria k skupine „negramotných“, lebo schopnosti takých by nestačili na prečítanie viac ako prvých pätnástich riadkov textu, takže sa azda nemusím obávať ani ich primitívnej primárnej zloby.)
Aby sme sa však vrátili k téme nadpisu textu – Panem et circenses. Latinské slovo panem, panis znamená chlieb vo všetkých jeho podobách. Et je bežná zlučovacia spojka a slovo circenses, circensis môžeme preložiť ako patriaci k cirkusu, cirkusový, konaný v cirkuse, pričom circus je v mnohom nepodobný tomu, čo dnes pod slovom cirkus poznáme. V základnom význame ho preložíme ako prsteň, kruh. Potom je to pretekárska dráha na dlhších koncoch zaokrúhlená (ako je tomu dodnes), kde sa konali preteky, zvyčajne konských záprahov, ale kde sa takisto snemovalo. Najznámejším cirkom bol rímsky Circus maximus, ktorý v čase rozkvetu poňal viac ako 250 000 divákov.
A ako toto súvisí s vetou v nadpise?
Jeho preklad býva najčastejšie – „Ľudia si želajú dve veci, chlieb a hry.“
V Juvenalových Satirách (Saturae) nájdeme v jednom z rozhovorov „vysaturované“ tieto slová o rímskom ľude: „Ako si už zvykol, ide tam, kde Šťastenu tuší, a k padlým obracia chrbát. A práve tak ľahko by zvolil cisárom Seiana, keby mu Nortia priala zahubiť na tróne starca, ku ktorému mal slepú dôveru. Starosti zvrhol ľud dávno, keď nám skončil volebný obchod. Zaiste bývali doby, že rozdával najvyššie moci, légie, zväzky prútov a všetko – teraz sa skromne krčí, majúc len dve priania (a úzkosťou mu pritom bije srdce): jesť a v cirku sa baviť.“ – „Ako počúvam, dosť obetí bude!“
Juvenalis pod pojmom cirkus už poukazuje aj na arény, kde sa konali rôzne, často odporné krvavé hry, podobajúce sa skôr na jatky.
Držitelia moci v starom Ríme pomocou týchto dvoch požitkov ovládali masy v zmysle – my vám dáme chlieb a hry a vy nás necháte neobmedzene, hoci aj protiprávne presadzovať moc. Samozrejme, obe strany z toho mali výhody. No upadala morálka, politický život ovládli intrigy a korupcia. Spomínaná výmena, pri ktorej sa slobodní občania vzdávajú politických práv, aby za ne od „mocných nemocných“ dostávali požitky v spomínanej podobe, je do dnešných dní rozšíreným spôsobom, pomocou ktorého sa načas udržiava krehká stabilita štátu.
Vidíme aj u nás, že je tento modus stále účinný. Pritom tí, ktorí sa tvária, že vládnu, už nepremýšľajú nad tým, či zvyšovať v národe účasť na veciach verejných, alebo ho opantávať „chlebom a hrami“, ale či dať prednosť chlebu alebo hrám. Situácia sa však mení, aj keď pod vplyvom ostatných troch rokov sa veci ešte viac skomplikovali. No dav je múdrejší, než si to politici namýšľajú, spoliehajúc sa na jeho dlhodobú „tuposť“ (otupenosť). Rozptyľovanie a uspokojovanie najzákladnejších požiadaviek obyvateľstva už v dobe systémom dlhodobo a v rôznych podobách vnucovanej krízy prestáva slúžiť.
Istý čas teda všetko fungovalo. Istý čas. A potom sa krehký domček z karát „cinknutých“ politickými a ekonomickými podvodníkmi začal rúcať.
V nedávnej minulosti (ale, zdá sa, že ľudom dávno zabudnutej), keď nás bilbordy presviedčali, že modrá je dobrá (na rozdiel od zlých Modrákov v animovanom filme Žltá ponorka) a objavovali sa heslá v podobe bonmotov s ponukou „istôt, stability“, som napísal článok, kde som spomínanú frázu „chlieb a hry“ parafrázoval na podobu „chliev a hry“. Vychádzal som pritom z latinského významu slova stabilita. Pojmu stabulum, v množnom čísle stabili totiž v latine môžeme porozumieť nielen ako trvalosti a stálosti, ale aj vo význame stanoviska (divých zvierat), ohrady, chlieva, maštale, ovčinca (ovili), salaša, úľa, pastierskej chyže, ale tiež nevestinca a krčmy. Takže ponuka tu bola bohatá! A nemyslím, že by sa za ostatné roky bola jej šírka zúžila. Dokonca bývalí hlásatelia hesiel o stabilite, istote, ak ma zdanie neklame, vyliezli zo smetiska dejín a vracajú sa do verejného povedomia. Nuž, svet sa vyvíja v cykloch, často však nie v špirále vzostupnej.
Mocní nemocní sa už začínajú obávať (ak nie priamo báť!), že ponuka chlievov, maštalí, nevestincov a krčiem s rôznou ofertou výkonov cirkusových pajácov, šašov a ich smutnosmiešnych „klauniád“ prestáva prebúdzajúcemu publiku stačiť.
Text bol napísaný na prelome rokov 2022-23, upravený a uvedený v hlasovej podobe autorom, mirom kostelnikom v roku 2023. Nájdete ho spolu so zvukovou nahrávkou na webstránke mirokostelnik.sk
