„Mnohí sa už tešia na oslavu jarného prebúdzania prírody“ som napísal k tohoročnej rovnodennosti na denných horoskopoch. Viem, mnohým to už bude pripadať ako hlúpe klišé alebo skôr anachronizmus, vlastne aj mne, nakoľko žijem v kraji, kde jarná zeleň „vybuchla“ pukmi stromov už pred nejakým týždňom – dvomi, takže hovoriť o prebúdzaní prírody je bludným nosením dreva do lesa. O tom, že zima končí až dnes, ma presviedčajú aj nálety sýkoriek a iných vtáčikov – ani ich neviem pomenovať – na balkón, aby tam dozobkali posledné semienka slnečníc, ktorými sa kŕmili počas celej zimy. O chvíľu im tieto hody zatrhnem, aby si neodvykli od čistenia prírody od škodcov.
Vraj už rastú smrčky. Hubárske príručky síce bežne spomínajú ich objavenie až v apríli. No čo? Časy sa menia. A pomerne radikálne.
Jar mám rád. Asi tak ako zimu a jeseň. Na leto by som sa však rád odsťahoval niekam do studenších krajín. Lebo po júni sem k nám vstupujú „trópy“, no a na tie akosi nie som celkom dobre nastavený.
To za našich čias …! Viem – čo som kedysi počúval ako otrepanú frázu, sa pre mňa stáva čoraz mocnejšou skutočnosťou. Viac, než kedy predtým, spomínam. A to vraj prichádza s vekom. Takisto ako historický optimizmus, maľujúci osobné detstvo a mladosť možno v o čosi krajších farbách, než aká bola skutočnosť. Možno je to naozaj tak, ale som rád, že mám bohaté spomienky, a sú pekné, naplnené množstvom situácií, na ktoré sa rado spomína. Tohoročná jarná rovnodennosť ma síce nepriviedla do krajiny nostalgie, ale v duchu toho, čo sa stáva opäť moderným (dúfam, že to nie je len módny trend), sa prebudili aj spomienky na vyprevádzanie zimy, spojené s „pálením Moreny“. Tak sme nazývali obrad, na ktorý sa veľmi dobre pamätám.
Bolo to kedysi začiatkom sedemdesiatych rokov (myslím tým obdobie po roku 1960), keď sa u nás naplno rozbehla nová tradícia, plnenie podmienok pre získanie odznaku „100 jarných kilometrov“. Naša rodina, či skôr rod, kostelnikovský klan, patrila do partie turistov, vytvorenej z ďalších klanov – liškovcov, trenčanovcov, estočkovcov, halagovcov, …, ktorí nielen chodili po výletoch, ale aj organizovali kolektívne akcie v lone prírody. To sa vtedy nosilo, a pravdupovediac, neboli tieto akcie len kolektívne, boli priam masové – viď turistické zrazy, spartakiády a tak. Masové v tom najlepšom slova zmysle, lebo všetky mali pozitívne konotácie. Boli za niečo! Aj to sa kedysi nosilo. Dnes, žiaľ, vidíme takúto masovosť len pri nenáležitých stretnutiach nenáležitých ľudí na nenáležitých protestných akciách. Proti niečomu, niekomu! Nuž, i v tomto sa časy výrazne zmenili.
V prvú jarnú nedeľu (soboty ešte boli pracovné) sa teda v tom čase vydávali na spoločnú púť stovky ľudí (v rámci Československa ich boli zrejme tisíce, desaťtisíce!), dospelákov, ich deťúreniec, mládeže. Organizovane a s istým cieľom – prekonávaním možnej nevôle zodvihnúť sa zo stoličky, postele a prejsť vyžadovaný počet kilákov, urobiť niečo pre zdravie a zaslúžiť si za to malý odznačik. Získal som ich niekoľko a nosieval som ich hrdo pripnuté na turistickej odedze. V pamäti mi zostáva „šnúra“ detí – spolužiakov, mládežníkov a dospelých sprievodcov, dlhá niekoľko stovák metrov, ktorá od našej zédéešky v Prešove na „Gottwaldke“ (tam som začal drať školské lavice v roku 1959 a skončil s tým v šesťdesiatom ôsmom) kráčala v menších či väčších zhlukoch okolo Torysy popod vysoké ohrady a ploty; za nimi vtedy sídlili rôzne malé výrobne, napríklad garbiari, spracúvajúci kože do podoby, z ktorej sa potom šili kožuchy. Čosi o tom viem, ocko bol kožušník a neraz ma poslal s pollitrovkou, slúžiacou ako „urýchľovač“ práce, pre ťažký balík vypracovaných ovčích kožiek.
Rad turistov sa priblížil k mostu, ktorým sa prechádzalo do kopca – okolo Petőfiho pomníka na Wilec hurke (hôrke), odtiaľ po hrebeňovke do Borkúta, kde vyviera výborná kvašna voda, ktorá výborne chutila k nad pahrebou opekaným „špekáčkam“ a k na hrebeň nakrájanej opečenej slanine s kúskom chleba. Posilnení sme potom vybehli na Furču k pamätníku Východoslovenského roľníckeho povstania, aby sme sa nielen podozvedali od múdrych dospelákov, čo pamätník pripomína, ale poobdivovali aj „Pavloviča“ na vysokom stĺpe nad hlavným súsoším. Prečo meno „Palvovič“ na takejto pamiatke? Nuž, v prešovskom futbale vtedy „kraľovali“ bratia Rudo a Laco Pavlovičovci a víťazný výzor sochy mnohým pripomínal Lacovu radosť po strelenom góle. Vôbec si nemyslím, že by to bolo dehonestovalo hlavný zmysel súsošia.
Domov sme sa vrátili cestou vedúcou popod les okolo Torysy.
Na túrach ďalší víkendov sme navštevovali hrady okolo Prešova – Šarišský, Kapušiansky, Zbojnícky, ale i ďalšie turisticky atraktívne miesta v blízkom aj vzdialenejšom priestore regiónov Šariša, Spiša, Zemplína.
Vráťme sa však k mostu na dolnom konci Gottwaldovej ulice. Tam sa sprievod zvyčajne zastavil, aby sme urobili obrad rozlúčky so zimou. V čele sprievodu totiž niekto z dospelákov niesol slamenú figurínu na palici, odetú do ženského oblečenia – „Morenu“ – ktorú obradne zapálili a horiacu hodili do zakalených vôd Torysy. (Dnes už viem o Morene čosi viac, ale vtedy nám vystačil aj samotný zážitok zapálenia a utopenia symbolu zimy.) Pri obrade nesmel chýbať ani Ďoďo Maťaš, ktorého všetci poznali pod menom Makiš so svojím nerozlučným priateľom – gombíkovou harmonikou, zahral nejakú smutnú melódiu, ale veľmi skoro preladil na veselú východniarsku nôtu, ktorú sme si spolu zaspievali, aby nám bolo veselo do kroku. V oných časoch sme totiž spievali na výletoch skoro všetci, a aj my deti sme poznali niekoľko desiatok pesničiek zo všetkých regiónov našej vlasti.
Len tak, medzi rečou, meno rieky Torysa odvodili niektorí etymológovia z predslovanského keltského názvu Thor iza, čo v preklade znamená Horská voda. Nuž, prečo nie, veď Kelti a Slovania žili na našom území v dobrej súhre a premiešanom spolužití zrejme dlhé veky. Cyril Hromník v knihe Sloveni a Slovensko ponúka inú etymológiu, vychádzajúcu z tamilského prajazyka, vo vývoji príbuzného slovienskym/slovanským jazykom. Podľa neho skrýva v sebe názov duchovnejší význam, založený na koreňoch slov „tórram“ a „isai“ vo význame príčiny opakovanej reinkarnácie. Ktorá interpretácia je tá správna? Naisto obe!
Jednou z túr „100 jarných kilometrov“ v neskorších rokoch bol aj splav Torysy – relatívne krátky, z Lipian do Prešova. Pamätám sa na jeden prvomájový, lebo sme sa počas neho dostali na nafukovacom gumenom „kajaku“ kdesi poniže Veľkého Šariša pod kriaky prevísajúce z brehu, a nakoľko sme sa spolu s otcom naklonili na rovnakú stranu, aby sme sa im vyhli, obrátili sme loďku hore bruchom. Studená jarná voda bola síce dosť hlboká, aby sme sa nepoudierali o dno, ale zároveň o to nepríjemnejšia, že sme nemali nič na prezlečenie. Tak sme sa do cieľa doplavili premočení a uzimení. Mokrí, „vyumývaní“ prvomájovým kúpeľom. Ale stálo to zato!
No boli aj také túry, z ktorých sme sa síce vrátili mokrí, ale až po uši zablatení. Nepomohli ani turistické topánky, ani pršiplášte. Jarné aprílové prehánky (šaľeni apriľ) na lesných túrach za vzácnym odznakom nedovolili inak! Ale i to stálo zato!
Len z počutia, teda z internetu som sa dozvedel, že tradícia zbierania odznakov „100 jarných kilometrov“ trvá dodnes. Už sa jej organizovane nezúčastňujem, zato patrím medzi tých hrdých priekopníkov, pionierov dávnych čias, ktorí s tým kedysi začali a pamätajú sa na počiatky.
Dopísané 20.3.2024 asi dvanásť hodín po jarnej rovnodennosti, upravené a nahovorené deň nato mirom kostelnikom
