Toto leto, ako predtým mnohé, na ktoré sa pamätám, bolo veľmi príjemné. Teploty presiahli moje normy len nejakých pár dní pred prázdninami či na ich začiatku, no a teraz na prelome augusta a v priebehu septembra.
Pomerne často si pripomínam svoje učiteľské časy, aj keď od chvíle, kedy som opustil učiteľské poslanie, už uplynulo viac ako dvadsaťpäť rokov. (V poslednom období sa mi v rôznych „pokrivených“ podobách vyjavujú tieto časy i v snoch.) S partiou kolegov z vysokej školy sa stretávame dvakrát do roka v rôznych kútoch Slovenska. Kedysi pred skoro 30 rokmi, keď sme s tým začali, bývali stretká na miestach, kde sa dali robiť pekné túry do prírody – občas aj náročnejšie. Vek však mení priority. Dnes sa už schádzame skôr na miestach, kde vyviera teplá voda, kde sú kúpaliská z možnosťou príjemne sa vyhriať.
Toto leto sme sa s priateľkou vybrali na inú učiteľskú akciu, na EXOD do Piešťan. Západné Slovensko som ešte nemal možnosť lepšie spoznávať, okrem niektorých miest, kde som mal ako lektor firmy Energy možnosť prednášať, alebo som viedol kurzy, a pre mňa ako bývalého učiteľa výtvarnej výchovy a slovenského jazyka a literatúry sa tu vyskytla možnosť navštíviť lokality, kde sa diali podstatné udalosti národných dejín.
Neďaleko fary v Naháči, kde pôsobil Juraj Fándly, rastie jabloň, ktorá vraj kvitne na zeleno (nemohol som sa o tom presvedčiť, Naháč sme navštívili v čase letných prázdnin) a dodnes rodí dobré jablká. Z nich si vraj pochutnával aj samotný autor prvého literárneho počinu v bernolákovčine s názvom „Dúverná zmlúva medzi mňíchom a diáblom“ a takisto, okrem iných diel, náučného spisu „Piľní domajší a poľní hospodár“. Jeden zo sprievodcov plody z „Fándlyho jablone“ vybalil na neďalekej Katarínke, pútnickom mieste so zrúcaninami gotického kostola a kláštora. V súčasnosti v ňom mníchov nahradili mladí reštaurátori. Svoju „Dúvernú zmlúvu …“ napísal Fándly ako kritiku mníšskeho rádu, obývajúceho v jeho časoch priestor kláštora za to, že mu „kradli“ veriacich jeho farnosti. Na mieste zrúcanín si užila aj druhá časť mojej vysokoškolskej odbornosti. Gotika ma vždy fascinovala svojou „dámskou“ štíhlosťou a eleganciou.
Na fare v Dobrej Vode, som si po výklade sprievodkyne dovolil zadeklamovať v časomiere úvodné verše z Holého Svatopluka:
„Spívám, jak hroznú Svatopluk na Karolmana védel vojnu; i jak víťaz, seba aj svój od jeho vládi osvoboďiv národ, ňepodľehlí stal sa panovňík; a zmužilích veľké založil královstvo Slovákov.“,
za čo som si vyslúžil aplauz od kolegov i od sprievodkyne. Neurobil som to z potreby „exhibície“, ale chýbala mi pripomienka diela autora, v čase pobytu na fare v Dobrej Vode už skoro slepého Jána Hollého, ktorý svojimi básňami chcel ukázať, že bernolákovská slovenčina sa môže svojimi básnickými predpokladmi rovnať starej gréčtine či latinčine.
Hurban, ktorý spolu so Štúrom a Hodžom navštívili „barda“, o tomto stretnutí napísal toto: „Aj,“ povedal, „moje metrum dalo sa výborne v tejto reči užiť. Už tie národné piesne najkrajšie znejú v tej hornoslovenskej reči.“
Chcem veriť že v budúcnosti uvedie toto malé múzeum reprodukovanú recitáciu prinajmenšom úvodu Svatopluka ako súčasť výkladu. Veď máme dostatok hercov recitátorov, alebo sme v nedávnej minulosti mali, ktorí deklamovali spievanú časomernú poéziu. Jedna z kolegýň pripomenula Idu Rapaičovú ako dokonalý príklad. Hovorené slovo sprievodkyne by sa tak obohatilo o nový rozmer, a miesto, kde sa za účasti Holého a spomenutých štúrovcov „uzákoňovala“ slovenčina, ako sme ju donedávna počuli v divadlách, staršej filmovej tvorbe či z iných médií, by sa dostalo hlbšie do povedomia strednej i mladej generácie. Žiaľ, aj v tomto sa časy značne zmenili. A to, čo zaznieva hlavne z rádií či televízie dnes, je už často len nepodarene skomolenou ponáškou na reč, ktorá lahodila uchu Slováka, dvíhala povedomie o historickosti národa, čo ju používal. Je smutné, že úzom sa stáva často krivená reč športovcov, druho a treťotriednych hercov, politikov a iných „víajpí“ osobností.
Štefánikova mohyla na Bradle je tiež jedno zo skvostných diel slovenskej architektúry, istým vrcholom tvorby Dušana Jurkoviča. Prehliadka múzea Milana Rastislava Štefánika ma nezaujala natoľko, ako výber z jeho citátov. Nie som totiž milovníkov relikvií, zato myšlienky osobností ma málokedy nechajú na pokoji. Z denníka veľkého štátnika, tvorcu nového Československa vyberám odkaz čo mi neustále chodí po rozume.
V apríli 1910 si poznačil: Kultúra, vedecké poznanie a umelecké dielo, to sú jediné zbrane, akými sa môžu Slováci trvalo obrniť proti násiliu a nadvláde, proti lži a bezpráviu. Vzdelaním, vedou môžu preniknúť do sveta, stať sa občanmi Európy.
Žiaľ zabúdame na tento odkaz Štefánika, zabúdame na naše dôležité miesto v Európe. Namiesto aby sme zostali a rástli ako hrdí Slováci v srdci Európy, chceme sa silou – mocou stať len Európanmi kdesi v strede kontinentu. Alebo by to z nás chceli vytvoriť predstavitelia nového systému a jeho čelní predstavitelia u nás. Ani umenie už nie je reprezentatívne, akým bývalo, prípadne tí, čo ho tvoria, ušli kamsi do sveta za lepšími zárobkami. Veda upadá, alebo slabo platená hľadá uplatnenie takisto rôzne po svete, kde nájde lepších sponzorov. A o školstve a úrovni vzdelávania takisto radšej pomlčím Takže nakoniec to vyzerá tak, že už sa nemáme kým ani čím „obrniť proti násiliu a nadvláde, proti lži a bezpráviu“!
„Slávnostným“ vyvrcholením EXODu aj s prípitkom (zaplatili sme si ho sami) bola pre mňa návšteva Smoleníc. Ani nie tak zámku, ako miestnej včelárne, kde som okúsil nielen zaujímavé pivo, ale aj výbornú medovinu – Včelovinu.
***
Keď som svojho času ohlásil, že by som svoje okrúhliny chcel osláviť v zahraničí, zároveň som si vybral aj destináciu – Balaton. Prvýkrát som Blatenské jazero navštívil kedysi dávno, pred skoro 60 rokmi, tak som si chcel overiť aj to, či si z dávneho výletu niečo pamätám. Blato a piesok pod nohami – veď po blate – v starom slovienskom jazyku bolote, balate – je aj jazero nazvané, mi vyvolali staré spomienky. Dlhý vstup do vody, kde by sa už dalo plávať, to boli ďalšie spomienkové stopy, ktoré sa mi vynárali z hĺbky detskej pamäte. Plne sa potvrdili.
Do mozaiky miestnych zaujímavostí okolia Balatonu zapadol „kamienok“ v podobe budhistickej stúpy s veľmi zaujímavou architektúrou a okolím sfarbeným pestrými modlitebnými vlajočkami a dekoračnými závesmi, prevoňaným dymom z kadidlových tyčiniek. V posvätnej úcte som jednu z nich zapichol do misky s pieskom pod sochou Budhu.
Prírodné múzeum nerastov so vzorkami rôznych skál zrejme z blízkeho okolia ma presvedčilo, že nielen u nás máme zaujímavé čadičové útvary ako pozostatky sopečnej činnosti. Pohľad na lom, kde sa kedysi ťažil čadič na technické účely, bol fascinujúci. Útvar niekoľkokrát väčší a vyšší, než napríklad Kamenný vodopád pod hradom Šomoška neďaleko Šiatorskej Bukovinky, je sprístupnený a z jeho vrcholu je nádherný výhľad do širokého okolia, na Balaton a na osamelé sopečné hory naokolo.
Na miestnom trhu v kúpeľnom meste Hévíz sme objavovali špeciality typické pre maďarskú kuchyňu. Nekoštoval som, lebo nejem mäso, a väčšinou boli práve mäsové. Medu ani horčici som však neodolal a takú s parmezánom som si priniesol aj domov.
Podobný osud, aký postihol v čase jozefínskych reforiem obyvateľov Katarínky, dolapil aj podobnú stavbu neďaleko dedinky Kékkút, takže za jedno leto som absolvoval prehliadku dvoch gotických zrúcaním, ktoré dnes slúžia viacmenej „kultovým účelom“ turistov. Aj keď v Katarínke sa konajú púte.
Biorezervácia na Malom Balatone ma až tak nezaujala. Nie azda preto, že by tam nebolo pekných fotogenických zákutí a objektov. Takých som tam objavil naozaj dosť. Vadilo mi však množstvo turistov, domácich a nemecky hovoriacich, ktorí si aj z tejto rezervácie urobili pútnické miesto, takže veľa ľudí, hlavne pokrikujúcich detí mi kazilo zážitok. Keď sme sa vracali na ubikáciu v Hévizi (Hévíze? – neviem, ako tento názov správne skloňovať), prechádzali sme cez viacero obcí, ktorých názov neznel až tak typicky maďarsky.
Najnemaďarskejšie vyzerajúci názov som si hneď preložil zo staroslovienčiny do dnešnej slovenčiny. Galambok – Holúbok (aj keď viem, že jeho preklad je Holuby). Ani Komárváros ma potom neprekvapil, a keďže sme sa nachádzali v povodí riečky Zala ani názov Zalaigrice.
Zaskočilo ma však, keď sme počas návštevy hradu Sümeg mali možnosť vidieť okrem exponátov aj majstrovstvo „starých maďarských“ ochrancov hradu, ktorí používali okrem lukov a šípov aj kuše – samostrely. A predstavitelia bojovníkov (vo svojom „remesle“ sa vyznali excelentne) pomenúvali pred obecenstvom tento bojový nástroj pre mňa tak akosi nemaďarsky – „szamosztrél“. Neďaleko sa nachádzajú aj obce s príznačnými názvami Sümegcsehi a Sümegprága. Takže zrejme malo hradné panstvo v nich „svojich“ Čechov a nebodaj aj Pražákov. Nuž, kto sa však aspoň trochu vyzná v histórii, vie prečo to všetko.
Čo ma však zaujalo počas týždenného pobytu v tomto neďalekom zahraničí azda najviac? Pritom neviem, čomu to mám pripísať. „Chýbala“ mi obloha pomaľovaná bielymi čiarami, takže i na večerné hviezdy nebolo treba až tak dlho čakať. Okrem Arktúra, jasnej hviezdy na juhozápadnej oblohe som veľmi skoro identifikoval aj hviezdu Antares nízko nad južným obzorom. Je síce jasná, ale v mestských podmienkach málokedy dobre viditeľná. Pritom miestne osvetlenie nebolo ničím tlmené, takže obloha bola bez zvyčajného „sajrajtu“, ako je to povedzme u nás v Košiciach. Nuž neviem, čo bolo príčinou, že bolo nebo celý čas také vyčistené, lebo keď sme sa po týždni naplnenom pokojom a akousi vnútornou radosťou vracali domov, už pred hranicami som počmáranú oblohu opäť zaznamenal. A aj zvýšenú teplotu spôsobenú permanentne popieraným skleníkovým efektom, ktorý nechcú priznať nielen médiá plné nevzdelancov, ale ani „slovutní“, chýrni, renomovaní „vedci“. Hm?
A ešte chcem spomenúť jednu vec, ktorá sa ma ako Slováka nielen dotýkala, ale priam dotkla. Kedykoľvek sa mi doteraz podarilo dostať kamsi za hranice, do cudzej zeme, potešilo ma (myslím, že v tom nie som sám), keď som niekde uvidel auto so slovenskou (dávnejšie československou) poznávacou značkou a podľa písmen na nej vedel, alebo sa aspoň dohadoval, odkiaľ cestovatelia – našinci prišli. Aj počas letnej turistiky po Maďarsku som zopár takých pri Balatone, ale nielen tam videl. Potešil som sa, keď som videl, že prišli až odniekiaľ zo severu Slovenska, z Oravy, ale zbadal som i také z východu Slovenska, ale aj od Levíc, Bratislavy, Komárna. Zahreje pri srdci, keď vidíš kdesi ďaleko od domova kúsok „dedovizne“. Hoci aj len v podobe poznávacej ešpézetky MI, LV, TS, … No bolo tu už aj množstvo áut Európanov so začiatočnými písmenami AA na štátnej poznávacej značke, ktorých som nemal kam zaradiť, a aj som si ich často zamieňal s ukrajinskými. Až keď som prišiel celkom blízučko, zbadal som rozoznávací prvok – slovenský dvojkríž na trojvrší alebo dvojfarebnú vlajku. No, dočkali sme sa! Ktosi z nás silou mocou chce urobiť výlučných Európanov, oberajúc nás o identitu – štátnu i miestnu. Podľa týchto unijných tupcov by sme sa mali stať len Európanmi, žijúcimi kdesi v krajine, ktorá sa volá Slovensko, a nie hrdými Slovákmi žijúcimi v strede starého kontinentu, ktorý dal svetu kus kultúrneho zázemia. Na mňa to však neplatí. Niet takého násilníckeho hlupáka, ktorý by zo mňa urobil bezprizorného európskeho svetoobčana, nech je v akejkoľvek riadiacej funkcii. Zostanem Slovákom, vlastencom, ktorý prináleží na konkrétne miesto svojej vlasti, otčiny, dedovizne, patrí na Slovensko! Zrejme som sa tu nenarodil náhodou! Mám tu isté poslanie a nezrieknem sa ho kvôli zopár progresívne sa tváriacim odrodilcom, ktorí nikam nepatria, takže zostávajú v strachu bez vlasti, bez koreňov. Zrejme je ich údelom vyhynutie, lebo súc nezakorenení, nemajú odkiaľ dostávať vlahu ani živiny.
Text bol napísaný a dopĺňaný v septembri 2023, v hlasovej podobe uvedený autorom, mirom kostelnikom v druhej polovici septembra 2023. Nájdete ho spolu so zvukovou nahrávkou na webstránke mirokostelnik.sk
