Ctený vnímateľ mojich príspevkov si naisto všimol, že obsahom ani formou nevyhovujú každému bežnému čitateľovi, ale pre takého ani nie sú určené. Sú to viacmenej úvahy o záležitostiach, ktoré vyplývajú z môjho smerovania astrologického, alebo sa v nich zaoberám témami, ktoré sú veľmi často spojené so zlým či neúplným pochopením veľakrát používaných jazykových prostriedkov, frazeologizmov, citátov, myšlienok – hlavne ak sú v nich použité cudzie slová, hlavne latinské a grécke. Lebo tie bývajú často zdrojom neporozumenia a nedorozumenia v komunikácii, nakoľko neraz „stratili“ vo víre dejín svoj pôvodný význam, alebo nadobudli len akýsi, mnoho razy periférny zmysel, ktorý sa dostal do povedomia, bol používateľovi účelovo vnútený, takže o bohatosti jeho obsahu už nemáme ani poňatia.
K mnohým slovám každodenného jazyka, pričom vôbec nevnímame ich cudzí pôvod, či ich „preciťujeme“ pomerne jednoznačne ako naše či našské, hľadám etymológie, aby som aj sám pre seba (a možno i pre zvedavého prijímateľa) našiel ich „zabudnuté“ významy a tak pomáhal dať slovnému prejavu novú „šťavu“. Naša reč, náš jazyk je polysémantický (mnohovýznamový) a závisí len od situácie, ktorý význam slova/slovného spojenia zarezonuje v našich prehovoroch ako dominantný.
Súčasná slovenčina sa už neobohacuje tak, ako tomu bolo v minulosti, kedy sa do jazyka dostávali slová z cudzích kultúr postupne pri ich poznávaní spojenom so zoznamovaním sa s reáliami sveta, pričom sprostredkovateľmi bývali kupci, remeselníci, tovariši, učenci, cestovatelia, …, lebo tak je to bežné v každom kultúrnom jazyku, ale pošpinila sa mnohými neologizmami ako módnymi doplnkami, a tie k nám prenikli „vďaka“ globalizácii a prevahe hlavne angličtiny ako akéhosi jazykového „hegemóna“. A, samozrejme, počítačtiny ako ďalšieho hegemóna prevažne v jazyku mladšej, „digitálnej“ generácie.
Nebudem opakovať slová a výrazy, čo sa ako cudzí element vnútili do každodennej jazykovej praxe, tie už boli vysmiate v iných, často humorne-smutných, verejných i anonymných príspevkoch v médiách; tentoraz sa chcem „pozrieť na zúbok“ tým, ktoré sa dostali do príspevkov v médiách či v politických preslovoch rôznych „hovoriacich hláv“.
Samozrejme, nemyslím tým texty americkej hudobnej skupiny Talking Heads, aj keď by bolo dobré aspoň niektoré z nich poznať. Majú nám dodnes čo povedať.
Veľmi často používaným a niektorými sociálnymi skupinami „obľúbeným“ slovom je napríklad konšpirácia, konšpiračné teórie, konšpiračné skupiny, … predovšetkým v zmysle „sprisahania“ proti „jedinej pravde“. Nechcem uvádzať autorov jediných právd, ale každá doba mala takúto, alebo veľmi podobnú úchylku v myslení „nemocných mocných“, akurát, že dnes sa v jej mene „neupaľuje“ fyzicky, ale o to intenzívnejšie v mediálnom priestore.
Pritom samotné slovo v sebe nemá pôvodne žiadnych negatívnych konotácií, významových odtienkov. Veď posúďte: latinské co-, com- (ko-, kom-) sú predpony a spolu s cum (kum) sa používajú v zmysle spojenia, teda ako naše s, so, sú-, spolu, v, vo, súčasne, …, čím dávajú následnému slovu či koreňu slova význam spojenia, prepojenia, súvislosti. Druhá, koreňová časť slova je odvodená z latinského spiratio (spiracio), čo znamená dýchanie; pričom spiro má veľa významových zafarbení: vanúť, fúkať, viať, duť, hučať, vlniť sa, voňať, zaváňať, žiť, dýchať, byť nadšený, vydychovať, dychtiť, túžiť po niečom, starať sa o niečo. Ja teda v spojení týchto dvoch častí slova necítim nič negatívne. Veď spoločne sa vlniť môže byť veľmi príjemné a ak som s niekým schopný dýchať spoločný vzduch, svedčí to o tom, že sme si sadli – v názoroch, filozofii života a že sme spoločne schopní nadchnúť sa pre niečo (a je len na nás, aké smerovanie budú mať naše túžby), a potom sa o to starať.
Aj slovo conspiratio, lat. konspiracio – nie je nič iné, ako súhlas, zhoda, jednomyseľnosť, súlad, svornosť.
No, možno práve ten súlad a ochota prejať jednomyseľnosť a svorne ju napĺňať je tŕňom v oku tých, čo majú záujem o totálnu polarizáciu spoločnosti. Lebo tam, kde je súlad, je pre nich nebezpečne! Kde je svornosť, tam to zaváňa sprisahaním = spolu prisahaním, siahnutím a dotýkaním sa „posvätného“ predmetu sa potvrdí hodnovernosť vyslovovanej prísahy. I toto slovo patrí do konšpiračného okruhu významov.
A na záver ešte jedno latinské slovo – conspiro, konspiro – spolu zaznievať, tvoriť súzvuk, byť jednej mysle, zosnovať sprisahanie. Nuž, všetci, ktorí majú nejakú spoločnú myšlienku, sú teda jednej mysle, bývajú nepriateľmi pre tých, ktorým akákoľvek spoločná myšlienka, a tobôž idea, úplne chýba. A je jedno, akú koalíciu – spojenie, zlepenec, zrast – živia (v slove koalícia sa spája už známe latinské co-/com- s koreňom alere – živiť, chovať, nechať rásť).
Stranícky život podľahol aj u nás po prevrate v roku 1989 striktnému deleniu na pravicu a ľavicu podľa vzoru francúzskeho parlamentu z čias Francúzskej revolúcie. Oveľa obľúbenejším sa u nás stalo delenie politických strán na také, ktoré sú štandardné, no a na extrémistov, ktorých nositelia „putovných štandárd“ potrebujú pre obhajobu vlastnej nevyhnutnosti pred pospolitým ľudom.
Najprv sa povenujme extrémistom, lebo tí bývajú pre všeobecné povedomie ľudu oveľa zaujímavejší, ale aj programovo nenávidenejší. Jednou z možností je nazvať extrémizmus krajnosťou. Ak to spravíme, uvedomíme si, že na opačnom konci spektra (tu politického) zrejme musí byť v rámci vyrovnania polarity opačná krajnosť. Ak siahneme po latinskom slovníku, stretneme sa so spojením opäť dvoch slovotvorných častí. Ex-, e-, lat. – z, zo, na, od. Druhá časť slova tremendus znamená hrozný, strašný, pred ktorým sa treba triasť, hroziť, desiť, mrieť strachom. Ešte šťastie, že tieto významy nepozná pospolitá väčšina národa, lebo by sa mnohí zrejme začali báť vyjsť zo dverí vlastného bývania (hlavne po vypočutí správ z meinstrímových médií). V miernejšom preklade by sa extrémny dal poznať ako najzadnejší, najvzdialenejší, vonkajší. To by už bolo o čosi prijateľnejšie. Len uvažujem, kto, ktoré zoskupenie strán zapadá v súčasnosti do kategórie tých, ktorí sa zrodili z takých strašidiel, že by sme pred nimi museli minútu popri minúte mrieť strachom. Rozhodovanie nechávam na cteného čitateľa.
V protiklade (zrejme opačne extrémnom) vidíme predstaviteľov politických strán, lebo o nich je reč, patriacich do skupiny štandardných. Aj tu je škála prekladových možností väčšia. Najbežnejšie rozumieme štandardu ako čomusi bežnému, dobrej úrovni čohokoľvek, čoho sa štandard týka. Tento význam sme prijali cez anglický výraz standard – v zmysle významového posunu od štandardy – zástavy, k norme, bežnej úrovni. Bojové zástavy nosili vlajkonosiči a za nimi kráčali ostatní bojovníci. Štandard(a) je teda čímsi, za čím sa kráča, čo je normatívne nasledovaniahodné. Zástavníci museli byť pevní ako skala, museli kráčať či stáť na svojich pozíciách pevne – stand-hard. Keď padla štandarda, „padol“ aj voj za ňou.
Iná etymológia, a tá sa mi zdá hodnou nášho sledovania, má prameň nemecký a starofrancúzsky, kde je pôvodným slovom estendard, odvodené od latinského extendere.
S významom prvej časti slova sme sa už zoznámili. Čo ale znamená druhá? Tendo, tendere, lat. – napínať, naťahovať, rozťahovať, rozpínať, nadúvať, preháňať, prepínať, vzťahovať, spínať (ruky), upierať, ukazovať, nadstavovať, tiahnuť, smerovať, mieriť, ponáhľať sa, hnať sa, ťahať sa k niečomu, usilovať sa, snažiť sa, priať si. (Od slovného základu tendo je odvodené napríklad aj slovo tendencia,)
Čo teda možno očakávať od štandardného správania sa? Len to, že jeho predstavitelia budú „dôležito“ rozťahovať svoje chápadlá ako chobotnica, že sa budú ako ona nadúvať. Že budú s pocitom prevahy (predovšetkým početnej, ale často bez zodpovedajúcej kvality) ukazovať „správny smer“, hnať sa za ním, snažiac sa so sebou strhnúť aj ďalších. Samozrejme, v politickom či ekonomickom súperení sú všetky tieto štandardné ťahy dovolené, ale v bežnom živote sú na obtiaž, lebo pritom treba rátať s tým, že „sviečka pálená na oboch koncoch“ zhorí rýchlejšie, že sa dobrovoľne ženie k blízkemu koncu. Pritom predstavitelia takého správania sami určujú normy a stoja so svojou „víťaznou zástavou“ pevne na čele zmanipulovaných šíkov. Pravých, alebo ľavých. Podľa aktuálnej potreby systému.
Mám pocit, a zdá sa oprávnený, že takýchto a podobných výrazov, ktorých pôvodnému zmyslu už nemusíme rozumieť, je celá škála, takže sa im chcem ešte niekedy v budúcnosti venovať.
Text bol napísaný koncom roka 2022, upravený a uvedený v hlasovej podobe autorom, mirom kostelnikom v roku 2023. Nájdete ho spolu so zvukovou nahrávkou na webstránke mirokostelnik.sk
