Od ukončenia „blekautov“, logdaunov a zákazov a obmedzení sa po Slovensku roztrhlo vrece s kdejakými zhromaždeniami, protestmi proti tomu či onomu, za to, za ono. Ľudia na tribúnach sa (opäť) mohutne gestikulujúc oháňajú okrídlenými frázami, obecenstvo nadšene prevoláva rytmické heslá, občas si spolu s rečníkmi zaspieva, niekedy ponadáva, nezabudnúc pritom na nejaké to sprosté slovo, niekto otŕča päste, „holé ruce“, iný zas holý zadok (možno práve takí, čo by kedysi vyčítali holý zadok Ozzyho Osbourna na koncertoch, povedzme keď spieval známu protivojnovú War Pigs! Bolo to, podľa nich, z jeho strany príliš „mužské“, mačovské!). Nuž, každému podľa gusta. (Kedysi sme to hovorievali s veľkým G – Gusta. Prvé „husákove deti“ sa už chystajú na odchod na zaslúžený odpočinok.)
Kto sa to vlastne objavuje na tribúnach, kto sa stáva tribúnom ľudu? Pokiaľ mi pamäť siaha do minulosti, boli nimi tí, ktorých si ľud zvolil za svojich predstaviteľov v socialistických voľbách. Tieto sa po prevrate v roku 1989 zmenili na takzvané slobodné a demokratické. Pluralita vo voľbách bola za socializmu zabezpečená stranami, ktoré boli na kandidátsku listinu prifarené pre zdanie demokracie. Po roku 1989 sa začala formovať nová pluralita, založená na princípoch západu vo forme kandidátky koalície a opozície. V jednom i druhom prípade však šlo o taktický ťah na umlčanie hlasu ľudu, ktorý tak dostal „odmenu“ za svoj „revolučný postoj“ vo forme možnosti výberu – vpravo alebo vľavo.
Predtým, v dobe po roku 1948 bol jednoduchý výber – rodná strana alebo straničky, ktoré s ňou boli veľmi úzko zviazané. Po novembri je toto rozdelenie v zdanlivo rozmanitejšom opozitnom postavení – ľavica proti pravici. Západ nám bol v tomto „neskonalým vzorom“. Skúmavý pozorovateľ diania však veľmi skoro príde na to, že jední i druhí sú len zástupcovia protiľahlých okrajov „jedného koryta“, no so zdanlivo protichodným programom, aby masy získali ilúziu možnosti voľby. Potom pri „plebiscite“ – kolektívnych hrách s dopredu určenými pravidlami a výsledkami, „cirkulujú“, striedajú miesta pri korytách podľa systémových požiadaviek, vlastných potrieb a momentálnych nálad más. Samozrejme, rekorytarizačných „frašiek“ sa zúčastňujú aj ďalší členovia hracieho tímu takzvanej „akciovky SR“, prijatí do spoločnej „pretekárskej stajne“ (o chlievoch si povieme čosi v ďalšom – „cirkusovom“ texte), obhospodarovanej režisérmi z palácov – poväčšine v podobe rôznych pofidérnych neziskoviek. Autorom a tvorcom scenára je však ktosi „neznámy“, koho nenájdeme ani v zákulisí veľkého predstavenia v „theatrum mundi“, tieňohry „platónskej jaskyne“. Obecenstvo sa do predstavenia zapája len ako nutný prídavok (na potlesk, prípadne frenetický potlesk s nacvičenými obdivnými oslavnými výkrikmi – bravo, nech žije, alebo hanlivými – odstúpiť, vypadni, …! Nápaditosti použitých výrazov sa medze nekladú!) Ani v tom sa svet nezmenil. Zatiaľ.
(Len pre zaujímavosť – latinské slovo theatrum sa spája aj s inými oblasťami, než len s divadlom. Znamená tiež miesto, kde sa ľudia schádzali na snemy, takisto aj zápasisko, popravisko – popravné lešenie. Všade tam sa zhromažďuje freneticky revúci dav, ktorý vedno s „imperátorom“ dáva palec hore, alebo ho obracia nadol.)
Masy ľudu sa teda zhromažďujú, demonštrujú, protestujú, vykrikujú. Málokedy sú to výkriky konštruktívne – za niečo. Poväčšine sa ozývajú hlasy proti, a je len na organizátoroch akcií, kto, či čo sa dostane „na paškál“. Lebo práve usporiadatelia preberajú na seba oprávnenie vysloviť dôležitú, aj keď „kacírsku vetu: „Vox populi, vox Dei.“
S najbežnejším prekladom sme sa stretli mnohokrát, pričom si namýšľame že „hlas ľudu“ je skutočne „hlasom božím“, že zhromaždený „ľud“ reprezentuje vôľu a pravdu celého národa. Alebo to tak aspoň interpretujú tí, ktorých hladí prevolávanie na slávu, a tiež takí, čo chcú vnútiť všetkým ideu, ktorou už dovtedy zmanipulovali príslušnú vykrikujúcu skupinu, tvrdiac pritom, že sú predstaviteľmi „občianskej spoločnosti“ a „slušných ľudí“. Pritom tieto slovné floskuly majú iný úmysel – zakryť rozkladné aktivity rôznych takzvaných „občianskych iniciatív“ a „mimovládnych neziskových organizácií“, ktorých činnosť býva pre celú spoločnosť veľmi často málo prospešná, ak nie priamo škodlivá! Pretože namiesto skúmania a pomoci, skvalitňovania života spoločnosti, len účelovo vnucujú názory vyhovujúce systému; nie však občanom, širokým masám. Tak je to i s „(po)slušnými ľuďmi“, z ktorých mnohí sa stali obeťami svojej naivity. A práve takíto sa následne obhajujú a oblažujú spomínaným heslom o božom hlase. Každé iné vysvetlenie svojich aktivít odmietajú ako nepravdu, či dokonca rúhačstvo proti jedinej skutočnej, nimi hlásanej pravde, a hlásateľov iných právd považujú za dezolátov a spoločenský odpad. Dokonca si nárokujú, že ich „pravda“ sa stane postupne tou skutočne „jedinou“, čo však zaváňa, ba priam smrdí totalitarizmom a diktatúrou, akú sme doteraz nepoznali.
Aby sme odolali hlásateľom „jediných právd“, načrime aj do iného súdka, využijúc pritom formulku rímskeho práva „Audiatur et altera pars“ – Nech je vypočutá aj druhá strana. A tú nebude zastupovať nik menší, než Alcuin, anglický filozof, učiteľ a radca Karola Veľkého, zakladateľ a organizátor stredovekého školstva. V jednom z listov Karolovi datovanom rokom 798 napísal: „Nepočúvajte tých, ktorí tvrdia, že hlas ľudu je hlasom Božím; veď zbesilosť davu je vždy veľmi blízka šialenstvu.“
Ako si mohol dovoliť takto „pokriviť“ ideu, ktorá je pre mnohých dodnes posvätne spätá s ich „jedinými pravdami“?
Nuž, keď nazrieme do latinského slovníka, nájdeme pri ňom okrem prekladu slova vox v podobe hlas, aj ďalšie významy: volanie, krik, nárek, rev, vytie, škrečanie, bzučanie, tiež hlahol, pieseň, rozkaz, sľub, odpoveď, zvolanie, prosba i zariekanie, či zariekacia formula. Stačí len zájsť na rôzne zhromaždenia v rôznych mestách, aby sme sa stretli so všetkým, čo preklad slova vox ponúka. Na obidvoch stranách zástupu – na „javisku“ teátra takisto ako v hľadisku ukričaného auditória. V nadšení veľmi blízkom šialenstvu. Lebo na oboch stranách vidíme a počujeme populus, lat. – ľud, obecenstvo, dav, zástup, verejnosť, ulicu – aj keď v rozdielnom spoločenskom postavení. Väčšina pod pódiom zastupuje národ, menšina na tribúne je zástupcom Dei – božstva, „cisára, veľmoža“.
Hoci tým hore božské postavenie nenáleží, aspoň sa božsky tvária, mysliac si, že ak nie sú priam zástupcami „najvyššieho“ na Zemi, siahajú mu aspoň na chodidlá. Ani netušia, aká mýlka ich prepadla. Lebo nie sú pre tých, čo sa vo svojej neskonalej (hlúpej) pýche „postavili na piedestál boží“, ani sluhami. Sú len úbohými prisluhovači sluhov. Svojou veľkohubosťou sa však pokúšajú zakryť toto prisvojené rabstvo. Ťažko je im uvedomiť si, že sú len hračkami síl, ktoré sa podieľajú na kolektívnej archetypálnej úrovni na „osude“ spoločnosti prostredníctvom Jupitera, Pluta a ďalších archetypálnych obyvateľov kolektívneho nevedomia. Alebo chcú zahnať svoj nevedomý úporný strach hlúpou vystatovačnosťou. Stačí nazrieť do horoskopu zrodu „akciovky s názvom SR“, aby sme pochopili čo, a prečo sa tak deje.
Pritom všetko začalo naivným prijatím „nadšených“ výkrikov ideológov „novej doby“ po prevratovom novembri 1989, že moc leží len tak pohodená na chodníku! A že nás očakáva svetlá a bohatá demokratická budúcnosť. Väčšina prijala a uverila systémovými psychológmi dlho pripravovaným „magickým mantrám“.
Prijímateľom a spracovateľom jednoduchých návodov a fráz je v horoskope SR Merkúr, jedna z dvoch „nepoškodených“ planét. V spoločnosti zastupuje obchodníkov aj podvodníčkov – „šmejdov“, médiá a novinárov, ale tiež presstitútov, dopravu, vedu, rečníkov, učiteľov aj klamárov, zlodejov, všetkých, čo nad iné povyšujú rozum v zmysle pragmatického hesla „účel svätí prostriedky“. „Posol bohov“ má „pod palcom“ aj mládež, intelektuálov, ale i jedincov, ktorých základnou „pracovnou metódou“ je ľstivé predstieranie, úskoky a švindle. Jeho komunikácia a myslenie nesie všetky znaky prvoplánovosti, bez akýchkoľvek filozofických hĺbok. Taký charakter mávajú aj zhromaždenia, kde „vox populi“ zaznieva; jeho protagonistami bývajú málokedy myslitelia a filozofi, lebo tým „sa predsa nedá rozumieť“ (chichi). A ľud potrebuje jednoduché a rázne jednoznačné „návody na život“, prosté slová a myšlienky, nie hlboké idey. (Verím, že takí sa nikdy nedočítajú do týchto riadkov, takže sa nemusím obávať ich malichernej „pomsty“.) Oni potrebujú „informácie“, čo im núka meinstrím, ktorý ich chce odlákať od dôležitejších tém. Potrebujú sa „baviť tu a teraz“ na stupídnych realityšou a bombastických športových prenosoch. Kupujú si lacné bulvárne plátky, hlavne ak sú plné pikošiek o celebritách, často zlodejoch a zločincoch menšieho i väčšieho formátu. Hlavne ak sú vyvedené pekne vo farbe. Textom bez obrázkov sa predsa „nedá rozumieť!“ Čitateľov ženie k prijímaniu takto „pestrofarebne“ spracovaných informácií najčastejšie túžba podobať sa vyobrazeným „osobnostiam“, ak nie priam stotožniť sa s nimi, mať ich majetok, nech bol získaný akýmkoľvek spôsobom. Potrebujú ilúziu reality, lebo samotná skutočnosť je podľa nich predsa „taká šedá, nezaujímavá“. Klinček do rakvy poznania zasadila masívna elektronizácia, a tá zároveň splodila digitálnu demenciu. Texty dlhšie než pätnásť riadkov na obrazovkách „miláčikov“ sa stávajú pre touto chorobou postihnutých nezapamätateľnými. A práve takto poznačených ľudí potrebuje systém, aby mohol páchať „za kulisami“ svoje špinavé dielo. Väčšina tých „spod pódia“ spadá do spomínanej kategórie. Týka sa to však často takisto tých na proscéniách pódií.
Sotva však zaznie z tribúny hlas filozofa, masy dojčené demagógiou hlavného (dez)informačného prúdu rozpačito zneistejú. Čakajú totiž, ako sme povedali, jednoduché návody, alebo prostoducho zrozumiteľné „predžuté“ frázy. Podľa možnosti v jednoduchých, možno až jednočlenných vetách. Samostatné myslenie je totiž vo chvíľach ošiaľu veľmi bolestné! Propaganda nemá rada skutočné informácie ani hlboké vedomosti. Výsledkom sú potom bezodné neznalosti o tom, čo sa vo svete skutočne deje.
Text bol napísaný na prelome rokov 2022 – 23, upravený a uvedený v hlasovej podobe autorom, mirom kostelnikom v roku 2023. Nájdete ho spolu so zvukovou nahrávkou na webstránke mirokostelnik.sk
