Rád si zaspomínam na „staré dobré časy“ nielen preto, že sa týkali mojich „romantických“ detských a mládeneckých liet (lebo väčšina z nás sa rozpomína na detstvo v romantizujúcej podobe), ale aj preto, že sa za oných čias (myslím tým hlavne päťdesiate až sedemdesiate roky minulého storočia) dialo mnoho skutočných vecí, ku ktorým sa dnes mnohí „tradicionalisti“ radi vracajú. Len tak náhodne niekoľko spomienok – kupovali sme skutočné mlieko v predajni, kam ho dovážali vo veľkých kanvách, pani predavačka ho z nich naberala odmerkou a nalievala do nami podložených kanvičiek. Doma sme časť prevarili, druhú časť mama naliala do hrnca a nechala skysnúť. Rád som zjedal na hladine usadenú smotanu. Niekedy sme kyslé mlieko zvarili a do kuchynskej utierky naliali zrazenú hmotu – tvaroh na koláče, rezance a na iné dobroty. Po ohradenom dvorčeku neďaleko domu pobehovali sliepky a králiky, aby sme si mohli dovoliť sviatočný nedeľný obed (peňazí nebolo nazvyš, takže do mäsiarne zašli rodičia iba občas a vajcia sa dali pripraviť všakovako). Ovocie sme trhali priamo zo stromov v záhrade, a nepamätám sa, že by sme ich boli čímsi postrekovali, akurát dolnú časť kmeňov natieral otec vápnom. Občas sa v jabĺčku, hruške, slivke našiel nejaký ten červík, ale brali sme to ako čosi, čo k ovociu prirodzene náleží. O obraté plody sme sa potom poctivo podelili.
Rád som pozoroval mamu pri príprave pirohov. Do kôpky múky pridala vajce, trochu vody a miesila túto hmotu ako plastelínu, kým z toho nebol pekný okrúhly bochník. Ten potom rozkrojila, rozdelila na dve alebo tri časti. Bol som fascinovaný, ako pod váľkom zmenil kus cesta svoju podobu najprv na hrubú placku, ktorá sa postupne zväčšovala – mama ju občas pomúčila, aby sa cesto nelepilo na váľok – kým sa placka nezmenila na čosi, čo vyzeralo ako okrúhly obrus. Na polovicu oválu pravidelne poukladala kôpky slivkového lekváru, alebo tvarohu či popučených zemiakov zmiešaných s bryndzou (alebo bez bryndze), preto boli tie bochníky na začiatku dva alebo tri, preložila to druhou polovicou oválu, cesto popri ukrytých kôpkach popritláčala a potom tadiaľ prešla ostrôžkou. Takto pripravenú pochúťku pohádzala do hrnca s vriacou vodou a už sme len čakali, kedy uvarené dobroty vyplávu na hladinu. Takisto sme doma „vyrábali“ aj kokošky, pred sviatkami bobaľky. Vtedy som sa učil princípom delenia aj bez znalostí matematiky. Bolo to ale delenie účelové, ak sme chceli dosiahnuť vytúžený výsledok. Nakoniec sa ale aj tak jednotlivé čiastky jedla spojili najprv na tanieroch, neskôr v našich žalúdkoch, … Procesom „delenia“ sme sa postarali o opanovanie stravovacích zvyklostí našej rodiny.
Až oveľa neskôr som zaradil takéto poznatky do ďalších súvislostí, napríklad pri hre „kráľu, kráľu, daj vojačka“, takisto ako pri hrách „žandar – zbuj“ (pre dnešných čitateľov neznalých vichodňarčiny „policajt – zbojník“) a mnohých iných. To som ešte dlho nepoznal heslo „Rozdeľuj a panuj!“, o ktorom chcem čosi napísať.
V dnešnej dobe sa delenie či trieštenie našej spoločnosti stalo akýmsi národným folklórom, ba dosiahlo miery, ktorú by som v žiadnom pomysle nebol pripustil ešte toť nedávno, pred dvadsiatimi, tridsiatimi rokmi. Nechcem však klamať. Aj v mojom detstve a mladosti sme boli „triedne rozdelení“ na robotníkov (niektorých chudobných, iných ešte chudobnejších), roľníkov a pracujúcu inteligenciu, ale vo vývine socialistickej spoločnosti sa „triedne rozpory“ mazali, vyrovnávali. Málokto z bežnej populácie si triedne rozdiely výrazne uvedomoval, azda okrem takých, čo boli takýmto „delením“ fyzicky a psychicky veľmi poškodení, alebo naopak vyzdvihnutí. Potom, keď sa rozmohla „vláda jednej strany“, sa delenie na súdruhov, čo mali stranícku knižku, a tých, čo žili bez nej, aj keď sa všetci oficiálne oslovovali „súdruh, súdružka“, čím sa rozdiely stierali, začali o čosi príkrejšie prejavovať. Aj vtedy sa rozmáhalo rodinkárstvo, aj vtedy sa objavovala korupcia, podplácanie, … Jednoducho – neduhy nevyspelej vyspelej spoločnosti.
So vzdelaním to bolo podobne. Kto naň mal, mohol ho dosiahnuť, aj keď niektorí s rôznymi problémami. Aj vtedy vypúšťali vysoké školy absolventov protekčných, nedovzdelaných, ale v oveľa menšej miere, než je tomu dnes. Aj vtedy odchádzali do života predpripravení kolaboranti, ktorí sa radi kvôli teplému miestečku nechali označkovať „hnedými náhrdelníkmi, ale aj opaskami či hnedými ozdobami členkov“. Boli mladí a pre dosahovanie spoločenského úspechu sa im nechcelo vynakladať priveľa úsilia, tak „spolupracovali“ so systémom. A odchovali ďalšie obludy, ktoré dnes špicľujú a donášajú, mysliac si, že práve od toho závisí ich kariérny úspech. Oddanosť býva horšia, než vernosť.
„Škodcovia horoskopu“, ktorých sme pomenovali už v iných súvislostiach – Urán s Neptúnom v konjunkcii v blízkosti Slnka horoskopu akciovky SR v koreňovom štvrtom dome – prebúdzajú týchto záškodníkov a dovolia im v zle riadenej spoločnosti vyjančiť, vyblázniť sa naplno. Neptúnom neohraničený liberalizmus Urána zasiahol všetkých zhora až nadol (ako hore, tak i dolu; ako navonok, tak i vnútri). Hermes Trismegistos si mädlí ruky a v merkurickej podobe sa rehní nad hlúposťou tých, čo prichádzajú či už prišli o rozum. Niekto účelovo, iný v rámci osobnostného „programu“. A hlúpo pyšná väčšina dnešných titulovaných nevzdelancov sa tvári, že sú spasiteľmi sveta, ak za skyvu „judášskeho“ chleba zrádzajú hocikoho (hoci aj seba samého, či svojeť).
Takže rozdelenie nášho spoločenského sveta na tých, ktorí v úlohách prežúvavcov „prežúvajú predžuté“ a tých, čo hľadajú nové sústa poznatkov, aby ich potom mohli prediskutovávať s ďalšími hľadačmi, je pomerne jasné. Systému to maximálne vyhovuje, aj keď sa pokúša o to, aby už rozdelené podľahlo ďalšiemu poleniu.
Porozdeľovanému svetu sa vládne ľahšie, najmä ak sú jeho príslušníci chorí a oslabení meinstrímovými mozgomiškármi. Myšlienku, ktorá sa dostala do nadpisu tohto textu, spopularizoval Pierre Joseph Proudhon, ekonóm a filozof devätnásteho storočia slovami – „Rozdeľ a rozkazuj, roztiešti a panuj, rozdeľ a zbohatneš; zdieľaj a oklameš ľudí a zaslepíš im myseľ a budeš sa vysmievať spravodlivosti.“ Ako skoro zhodný doplnok by mohla zaznieť myšlienka Divide ut regens s voľným prekladom – rozdeľuj, aby si mohol panovať, podporuj názorové rozdiely, aby si dosiahol moc. V podobe Divide et impera sa autorstvo pripisuje Caesarovi, či rímskemu Senátu, Filipovi II. Macedónskemu, ale tiež jeho synovi Alexandrovi Veľkému, takisto francúzskemu kráľovi Ľudovítovi XI, sú aj takí, čo tvrdia, že ich vyslovil Niccolo Machiavelli.
Povestné „rozdeľ a panuj“ má viacero významových odtienkov v závislosti od toho, ako preložíme jednotlivé slová citátu. Poskytujem prípadnému odvážnemu a tvorivo zvedavému čitateľovi preklady pre tvorbu možných variantov.
Divido, lat. sa dá preložiť ako oddeľovať, odlučovať, odlišovať, rozlišovať, robiť rozdiely, rozlučovať, deliť, triediť, usporadúvať, trieštiť, trhať, rozrážať, rozdvojovať, štiepiť, rozdávať, prideľovať, rozdeľovať. Impero, lat, zase rozkazovať, nariadiť, vládnuť, mať velenie, uložiť (povedzme povinnosť). A napokon regno, lat. – kraľovať, vládnuť, panovať, zúriť, hrať sa na pána, byť pánom, ovládať. Takže pokojne môžu znieť preklady divide et impera aj takto – urob rozdiely (medzi ľuďmi) a nariaďuj, triešti (spoločnosť) aby si (získal) velenie, …, rozdaj (úplatky) a (obdarovaným) ukladaj (povinnosti), hraj sa na pána a vládni (na večné časy), …
Na margo našej dnešnej spoločnosti, ktorá by sa mohla úspešne vyvíjať na všetkých úrovniach, ale je brzdená systémovými príkazmi a zákazmi, poviem azda toľko – nie v rozdelení, ale v rozdielnosti je sila. Čím viac vyslovených a konfrontovaných rozdielnych názorov, tým väčšia možnosť napredovania!
A to nie je pochuti svetovým mocnostiam, ktoré sa podieľajú na trieštení obyvateľstva nielen na lokálnych, štátnych úrovniach, ale v súčasnosti opäť predovšetkým na globálnej úrovni – robia rozdiely medzi národmi patriacimi do jednej „rodiny“.
Urán v kvadratúre so Saturnom (text písaný koncom roka 2022) v súčasnosti dlhodobo podporuje rétoriku „progresívcov“, čo tvrdia, že oni jediní sú predstaviteľmi takzvaného liberálneho pokroku (takzvanej liberálnej demokracie) a stoja v „hrdom odpore“ voči „zastaraným“ saturnským tradíciám tých, čo chcú uchovať prijateľnú mieru zdravého konzervativizmu. Títo pomýlení „pokrokári“ pritom potláčajú vedomie kontinuity a zapierajú fakt, že bez minulosti niet budúcnosti, tvrdiac, že (v tekutej dobe) nieto pevnej postaty pre budovanie nového sveta. („Zabúda vôl, že teľaťom bol.“)
Pre nich je, žiaľ, „tu a teraz“ heslom nespútanej bezhraničnej zábavy, a nie najvyššou duchovnou ideou. Sila rozdelenia svedčí o našej roztrieštenosti a ochote nechať sa naďalej štiepať a štiepiť na tisíce kúsočkov – a mediálni či politickí „dementori“ sa postarajú, aby týchto horcruxov (horkraksov) bolo čo najviac. Zabúdame, že sila spoločnosti netkvie v moci konkurencie, súperenia (con-currere, lat., konkurere – vo význame predbiehať sa, pretekať sa, navzájom súperiť), ale v kooperácii, spolupráci (co-operari, kresť.lat., kooperari – spolu pracovať, spolu vykonávať dielo, spolu sa namáhať). Veď predbiehať a podrážať sa je pre mnohých oveľa „prijateľnejšie“, než namáhať sa na spoločnom diele!
Prednedávnom, minulého roku vyšla pri príležitosti 350-ho výročia smrti Jana Amosa Komenského útla knižočka s názvom Jedno nezbytné. Na predsádke knihy je uvedené, že autor, učiteľ národov napísal toto dielko dva roky pred smrťou a koncipoval ho ako svoj odkaz a závet. V ňom v siedmej kapitole opisuje svoju skutočnosť akoby realitu našej súčasnosti. Dovolím si z nej zacitovať niekoľko myšlienok v mojom, možno trochu neumelom, preklade. Múdry čitateľ mi to iste prepáči.
„Čo je teda to jedno nevyhnutné pre zachovanie mieru? SVORNOSŤ, ten duchovný tmel, udržiavajúci pohromade všetky údy spoločnosti, pretože mier je ohrozený, kedykoľvek sa rozchádzajú myšlienky, rozhodovanie, snahy o usilovanie.“ … „A čo je nevyhnutné k zachovaniu svornosti? Poriadok medzi ľuďmi a činmi. … Aby každý vedel, čo má robiť na svojom mieste a vo svojom čase, a všetko slobodne a bez donucovania, rozumne, bez ľsti a pretvárky. … Umenie vládnuť je tak múdrosť, a nie sila; obozretnosť, a nie úskoky. …“
V nasledujúcich riadkoch píše o všetkých neduhoch spoločnosti, prečo ona nemôže slúžiť naplno svojmu účelu. Opisuje pritom, možno nie celkom dnešným slovníkom, všetky nedostatky, ktoré ale poznáme z našej bežnej reality. Uvedomujem si pritom, že Komenský nie je ani tak vizionár, len ľudstvo (európske obyvateľstvo) sa za tých tristopäťdesiat rokov skoro vôbec nezmenilo. Takže ako bol súčasný počas svojho života, je takisto naším súčasníkom. Preto odporúčam prečítať si – bez predsudkov – tento spisok každému hľadajúcemu.
Text bol napísaný koncom roka 2022, upravený a uvedený v hlasovej podobe autorom, mirom kostelnikom v roku 2023. Nájdete ho spolu so zvukovou nahrávkou na webstránke mirokostelnik.sk
